Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

     

SVÄTÁ MÁRIA MARKÉTA

            O svätej Márii Markéte som sa dopočul počas svojich stredoškolských rokov od mojej maminky. Zvlášť divne na mňa pôsobilo zavedenie zvyku spovede na prvé piatky v mesiaci a prisľúbené milosti prvých sobôt. Čítal som: „Kto vždy na prvú sobotu v mesiaci pôjde do kostola na svätú omšu a prijme eucharistiu, dočká sa zvláštnych milostí.“
            Jedna z uvádzaných milostí ma zaujala: možnosť niekomu vyprosiť obrátenie.
            Výzva to bola veľká. Stačí ísť deväť prvých sobôt za sebou do kostola a prijať sväté prijímanie, a môžem niekomu vyprosiť obrátenie. Znelo to skutočne ako zo 17. storočia.
            Rozhodol som sa pre experiment. Vybral som si z našej gymnaziálnej triedy náhodnú spolužiačku – tak, akoby som prstom pichol do vzduchu. Takú, ktorú som veľmi nepoznal, ona mala svoje kamarátky a ja zasa svojich kamarátov. Považoval som za dôležité, aby celá záležitosť nebola ovplyvnená emóciami a akýmikoľvek osobnými väzbami.
            S praxou prvých piatkov a sobôt som začal v novembri. Problém nastal v júli, kedy sme mali miništrantské preteky v lesoch, a tam sa stratila jedna skupinka, ktorú bolo treba hľadať. Povedal som si, že pátraniu po stratených dám prednosť, keďže mi to pripadalo dôležitejšie. A hoci týmto bol môj cyklus prvých sobôt prerušený, dúfal som, že Pán Boh by ma mohol pochopiť, keďže som urobil vec, ktorú som v tej chvíli považoval za správnu.
            Táto júlová sobota bola zároveň poslednou v sérii potrebných deviatich sobôt. S určitým napätím som čakal, či sa v sobotu niečo stane.
            Nestalo sa nič. Ani v nedeľu sa nestalo nič. Pohľadnicu od onej spolužiačky, kde písala, že je práve v Rumunsku na horách, že uverila v Boha a že sa chce nechať pokrstiť, som našiel v poštovej schránke v pondelok ráno. Nechápal som presne, prečo mi ju poslala, keďže sme sa veľmi nepoznali a v škole sa veľa nerozprávali.
            Dnes si na ten príbeh občas spomeniem. Vedie ma k tichým úvahám o Bohu a jeho vôli, o predurčení, o slobodnej voľbe človeka.
            Od tej doby sa neposmievam zažltnutým kancionálom a podivným pobožnostiam výstredných svätcov. Úprimne povedané – skôr s tými modlitbami zaobchádzam tak, akoby som v zemi našiel nezaistený granát.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Neumělcům života, str. 199)